Projekt pochovávania potratených detí

Genéza  osemročnej  prípravy  projektu.

Som  praktizujúca katolíčka, s manželom máme 6 detí, do roku 2003 sme žili v Žiari nad Hronom, v novembri 2003 sme sa presťahovali do obce Prestavlky pri Hliníku nad Hronom.

V roku 1990 som z poverenia vtedajšieho dekana Žiarskeho dekanátu Jána Bednára založila a doposiaľ vediem spevácky zbor “ Holúbky z Kríža“.

Počas piateho tehotenstva som sa stretla s veľkou hrubosťou, ktorá sa týkala môjho tehotenstva. Na  urážky som odpovedala scenárom hudobno-slovného pásma „Nechajte maličkých žiť“. Na jar roku 1993 som ho ukázala otcovi biskupovi Rudolfovi Balážovi a jeho reakcia: „Toto robte, máte moje požehnanie“, nám dodala silu uskutočniť so speváckym zborom niekoľko desiatok vystúpení a  nielen v našej diecéze. Od roku 1996  sme programy robili pod záštitou otca biskupa Baláža  každoročne, 28.decembra,  v niektorom z dekanátov našej diecézy. V tomto roku  budeme v Leviciach.

 17. septembra 1994, v Roku rodiny, ktorý vyhlásilo Unesco,  sme  náš program na ochranu nenarodených detí, za podpory otca biskupa, nahrali v  Rádiu Lumen na kazety a nahrávka sa opakovane šírila cez Slovenský rozhlas v programe Cesty do celého Slovenska, zásluhou redaktorky Jarmily Homolovej. V roku 1995 túto nahrávku otec biskup osobne odovzdal Svätému otcovi Jánovi Pavlovi II. k jeho 75. narodeninám. Z Vatikánu prišiel na Biskupský úrad v B. Bystrici ďakovný list  s požehnaním  Svätého Otca pre Holúbky z Kríža, podpísaný Mons. Sandrim, asesorom, na ktorý natešený otec biskup pripojil svoj pozdrav všetkým Holúbkom(27.3.1995). Požehnanie Svätého Otca Jána Pavla a otca biskupa Rudolfa sme pri našej službe  Bohu a ľuďom vždy cítili  a cítime dodnes.

V roku 1997 sme v rodine spontánnym potratom (kliešťová borelióza) prišli o naše nenarodené dieťatko. Vtedy som veľmi precítila bolesť matky nad stratou dieťaťa a skrsla vo mne myšlienka, aby všetky deti, ktoré zomreli skôr, ako sa mohli narodiť, mali svoj dôstojný pomník. Oslovila som pána dekana Minárika, primátora mesta Máriusa Hrmu, umelcov Vladimíra Puliša, Karola Kuklu a Igora Derevenca. S ich pomocou sa náš zámer podarilo zrealizovať. Na Deň matiek, 10. mája 1998 ho otec biskup Rudolf Baláž, za účasti  kňazov a veriacich, inštaloval na žiarskom cintoríne. Je to prvý Pomník nenarodeným deťom v Banskobystrickej diecéze. Nápisom „Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11) oslovuje všetkých návštevníkov cintorína a varuje pred neprijatím vlastného dieťaťa.

V septembri 2001 dcéra Pavla, za pomoci otca biskupa Rudolfa, začala študovať na Pápežskej univerzite Regina apostolorum v Ríme, na novovytvorenej Fakulte bioetiky. Koncom roka 2002 sa za zvláštnych okolností dostala k dokumentu, ktorý popisoval pochovávanie potratených detí v talianskom meste Novara pri Turíne.

Toto ma veľmi inšpirovalo a opäť som oslovila kompetentných, či by sa to dalo robiť aj u nás, v Žiari nad Hronom, keďže sa v našej  nemocnici vtedy  robilo za rok asi 180 potratov. Primátor mesta Ivan Černaj prisľúbil pomoc, rovnako aj Technické služby a Pohrebná služba. Postupne som si vyžiadala vyjadrenia mnohých kompetentných inštitúcií k danému problému, a keďže sa všetko končilo „nemáme na to potrebný zákon“, obrátila som sa listom z 20.2.2003 na otca biskupa Rudolfa s prosbou, aby s pomocou Božieho Ducha našiel spôsob, ako by sa dala preukázať znivočeným tielkam nenarodených detí patričná úcta.

Otec biskup mi listom dňa 22.2.2003 oznámil, že moju informáciu postúpil Bioetickej subkomisii pri KBS, lebo: „Takúto vážnu problematiku treba riešiť celoslovensky a nepatrí sa, aby som konal individualisticky“. Odporučil mi tiež, aby som sa s touto žiadosťou obrátila aj na politikov KDH. Citujem otca biskupa: „Môžete sa odvolať na mňa a ja to na seba beriem. Aj toto je spôsob určitého druhu apoštolátu za život.  Listy som teda napísala predsedovi NR SR a predsedovi KDH Pavlovi Hrušovskému, Danielovi Lipšicovi, ministrovi spravodlivosti a Františkovi Mikloškovi, poslancovi NR SR za KDH.  Z oslovených politikov mi odpísal len pán minister Lipšic s tým, že chápe našu snahu preukázať každému mŕtvemu telu poslednú úctu. Prosil však o modlitby za prebiehajúce konanie pred Ústavným súdom ohľadom protizákonnosti umelých potratov. Otec biskup ďalej navrhol, aby sme sa vo veci pochovávania potratených detí stretli na Farskom úrade v  Žiari nad Hronom  25.marca 2003.

V uvedený deň sa vo farskej zasadačke v Žiari nad Hronom stretli predstavitelia Cirkvi na čele s otcom biskupom  a  laici, ktorí  boli ochotní spolupracovať pri pochovávaní potratených detí, alebo ktorí spolupracovali na programoch na ochranu života. (Zápis som urobila.)

Záver:  Otec biskup: „Nám všetkým je to jasné, ide o morálku, ale teraz sa to robiť nedá. Najprv treba postaviť základy (zmluvy) a potom nadstavbu (aj pochovávanie detí znivočených potratmi).“ 

Vdp. Ľudovít Frindt: „ U nás to bude tak o 30 rokov.“

Margita Kravecová: „ Budeme sa za to modliť.“

Ing. Michal Novotný: „Pani Poloňová, chcem na záver povedať: „Na každej ceste je najdôležitejší prvý krok a Vy ste ho už urobili.“

Moje sklamanie z výsledku bolo veľké, ale nevzdávala som to. Zostala nám predsa možnosť modliť sa na úmysel: mať raz možnosť s úctou zbierať a pochovávať telá znivočených Božích detí. (Podľa  vzoru Tóbiho, v Knihe Tobiáš).

Dcéra Pavla v roku 2005 úspešne ukončila 4-ročné štúdium bioetiky v Ríme a ako prvá vyštudovaná odborníčka pre bioetiku na Slovensku (BeLic)  sa vrátila domov. Otec biskup Baláž ju poveril vedením Centra pre bioetiku v Diecéznom centre v Banskej Bystrici. Na prvom následnom zasadnutí Subkomisie pre bioetiku pri KBS, ktorého sa v septembri 2005 zúčastnila v Bratislave, sa MUDr. Jozef Glasa okrajovo dotkol témy pochovávania potratených detí s tým, že u nás sa to nerobí. Pavla sa prihlásila do diskusie s informáciou, že v Žiari nad Hronom sme na to už dva roky pripravení aj prakticky, chýbajú len potrebné zákony. Prítomných to veľmi zaujalo, pretože práve v tých dňoch prebiehali v NR SR čítania novely zákona o pohrebníctve. Poslanec za KDH Ján Bielik si od Pavly vypýtal všetky podklady, ktoré som dovtedy zhromaždila a pripravil pozmeňujúci návrh novely zákona, pod ktorý sa podpísalo 22 poslancov. Odôvodnil to tým, že „ustanovenia zakotvujú dôstojné nakladanie s materiálom ľudského pôvodu, rešpektujú možnosti pre zdravotnícke zariadenia pri jeho likvidácii spaľovaním, a zároveň zabezpečujú, aby nemohlo dôjsť k odhodeniu častí ľudského tela do priestorov, v ktorom by sa k nim mohli dostať nepovolané osoby. Pochovaním potrateného, alebo predčasne odňatého plodu, sa tiež umožňuje rodičom psychicky sa vyrovnať s jeho stratou.“

Schôdzu NR dňa 23.9.2005 viedol Béla Bugár. J. Bielik sa prihlásil do rozpravy  v druhom čítaní a predložil pozmeňujúci návrh zákona o pohrebníctve.  23.9.2005 bola prijatá Novela zákona o pohrebníctve č.470/2005 Zb.,  ktorou sa  umožňovalo  pochovávanie potratených detí. Zákon nadobudol platnosť 1.11.2005, teda dva a pol roka po našom stretnutí s otcom biskupom v Žiari nad Hronom. Od 1.1.2011  je však v platnosti  nový zákon o pohrebníctve   číslo 131/2010 Zb., ktorý tiež umožňuje pochovávať potratené alebo predčasne odňaté ľudské plody.

V zápase za život sme naďalej pokračovali a v roku 2009 sme za pomoci sponzorov (gen. sponzor Miroslav Mikolášik, morálna podpora otec biskup Rudolf Baláž) v náklade 1.000 kusov vydali CD s názvom „ Dieťa je dar“(Nechajte maličkých žiť). Toto dielko sme dávali lekárom ako  jeden z prostriedkov na odhováranie matiek od potratu, v rámci   novoprijatej   72 hodinovej lehoty, kedy sa ešte môže matka rozhodnúť, že interrupciu nepodstúpi.

Moje stanovisko: Verejnosť je o prijatí zákona  málo informovaná. V praxi sa tento zákon veľmi ťažko uplatňuje: Gynekológovia sú zmätení, keď si matka po spontánnom potrate vyžiada ostatky svojho dieťaťa, napr. z druhého, či tretieho mesiaca tehotenstva, keďže sa ešte nedá vo všetkom biologickom materiáli rozoznať telo dieťaťa. A čo umelé potraty? O ľudské pozostatky obetí potratov nemá nikto záujem, pritom postup manipulácie s ich tielkami po výkone abortu by mal byť rovnaký, ako pri iných ľudských pozostatkoch: Z operačnej sály do mrazničky v márnici, následne odvoz pohrebnou službou na cintorín. Toto je plne v kompetencii riaditeľa nemocnice, ktorý by mal vydať potrebné inštrukcie pre  príslušné (dotknuté) oddelenia. Pochovávanie všetkých potratených detí je neoddeliteľnou súčasťou kultúry života. Je potrebné založiť občianske združenie, ktoré by v súčinnosti príslušného farského úradu, nemocnice, mestského úradu a cintorínskych služieb, za pomoci dobrovoľníkov, zabezpečovalo aspoň raz za mesiac obrad pohrebu  takto potratených detí, vrátane uloženia ich pozostatkov na vopred určené a pripravené miesto. V Nevoľnom od 22.2.2012 na Diecéznom pietnom mieste pochovávania potratených  detí, v Žiari nad Hronom k Pomníku nenarodených detí na mestskom cintoríne, či na iné vhodné miesta.  K tomuto konaniu ma už 8 rokov inšpiruje svedomie, aj Kniha Tobiáš 1,17- 2,3-5.  

Vznik prvého Diecézneho pietneho miesta pochovávania potratených detí v Nevoľnom.

Koncom septembra 2011 ma oslovil pán Jaroslav Slašťan z Kremnice. Vedel, že sa dlhodobo venujem ochrane ľudského života a všetkému čo s tým súvisí a navrhol, či by v Nevoľnom, neďaleko hrobu otca biskupa Rudolfa Baláža nemohol byť umiestnený pomník nenarodeným deťom. Samozrejme, že som to veľmi uvítala, pretože pomník v Žiari nad Hronom bol stále jediný v diecéze. Obrátili sme sa s touto žiadosťou na Biskupský úrad v Banskej Bystrici. Pán Slašťan zároveň oslovil renomovaného akademického sochára Milana Ormandíka a ten veľmi ochotne a rýchlo vyhotovil viac návrhov, skíc,  na zhotovenie pomníka v Nevoľnom.

21. novembra 2011 o 15. hodine sa na základe rozhodnutia administrátora diecézy, uskutočnilo stretnutie v zasadačke Biskupského úradu v Banskej Bystrici.

Prítomní za predstaviteľov BÚ:  Mons.   Marián  Bublinec,  administrátor diecézy, Mons. Vladimír Farkaš, riaditeľ BÚ, Mons. Vojtech Nepšinský, dekan.

Za laickú verejnosť: Jaroslav Slašťan, akad. sochár Milan Ormandík, manželia Jaroslav a Magdaléna Poloňoví.

Predstavitelia Banskobystrickej diecézy súhlasili so stavbou pamätníka, dali však návrh, aby bol umiestnený v blízkosti Kostola Premenenia Pána, ktorý dal postaviť otec biskup Baláž. Vtedy som prítomným predložila môj Projekt pochovávania potratených detí, s pripomienkou o existencii platného zákona 131 z 3.3.2010 , ktorý umožňuje aj u nás pochovávať potratené deti. Navrhla som, aby pamätník  na Nevoľnom bol zároveň súčasťou prvého  miesta  pochovávania potratených detí na Slovensku,  bolo by teda vhodné, aby bol umiestnený v cintoríne. Všetci  traja predstavitelia Cirkvi s prekvapením, ale veľmi pozitívne, prijali moje argumenty a zároveň vybrali z viacerých návrhov akademického sochára Milana Ormandíka ten, ktorý ich najviac oslovil. Na základe môjho návrhu schválili aj dátum posvätenia pietneho miesta 22.2.2012, kedy uplynulo práve 25 rokov od podpísania Inštrukcie Donum vitae kardinálom Ratzingerom, súčasným Svätým Otcom Benediktom XVI. (Rím, 22.2.1987). V Inštrukcii je uvedená požiadavka, nutnosť, pochovávať aj mŕtve ľudské plody po spontánnom, alebo umelom potrate.  Oficiálny názov pietneho miesta určil 2.2.2012 Mons. Marián Bublinec: Diecézne pietne miesto pochovávania potratených detí.

Na Popolcovú stredu, 22.2.2012  v Nevoľnom, v Kostole Premenenia Pána o 16. hodine,    za účasti kňazov, kresťanských  politikov, médií a veriacich,   slúžil Mons. Marián Bublinec  koncelebrovanú svätú omšu. Po nej posvätil Pomník, ktorý je súčasťou  prvého Diecézneho pietneho miesta pochovávania potratených detí na Slovensku.

Všetky pamätníky nenarodeným deťom pomáhajú rodičom potratených detí  rýchlejšie sa vyrovnať so smrťou svojho dieťaťa a zmierňujú účinky postabortívneho syndrómu.

3.5. 2012 bolo z iniciatívy rodiny  Poloňovej na Ministerstve vnútra SR zaregistrované       OZ Tóbi so sídlom Prestavlky 107. Jeho poslaním je poskytovať rodičom potratených detí odborné poradenstvo, právnu aj  konkrétnu pomoc ako dostať telesné pozostatky svojho dieťaťa zo zdravotníckeho zariadenia. OZ Tóbi zabezpečí aj pochovanie telesných pozostatkov tých potratených detí, o ktoré nikto neprejaví záujem. Zároveň šíri osvetu v tejto oblasti tak, aby pochovávanie potratených detí bolo nielen prejavom telesného skutku milosrdenstva, ale aj prostriedkom na šírenie úcty k životu od počatia po smrť.