Sme rodičmi šťastného dieťatka

Po roku manželstva sme túžili čoraz viac po detičkách. Vyšetrenia neukázali žiadnu diagnózu a čas išiel. Snažili sme sa riadiť prirodzenými metódami počatia, modlili sme sa deviatniky a pobožnosti k patrónom matiek, konali sme púte na tento úmysel, boli sme na charizmatickej modlitbe. Umelé oplodnenie sme odmietli. Mne bolo veľmi smutno, a hoci máme s Bohom blízky vzťah, hnevala som sa na neho. Po čase som už začala mať depresie každý mesiac, alebo stačilo, keď som videla tehotnú ženu. Bola som posledná z kamarátiek, čo nemala deti. Akoby Pán Boh na mňa zabudol.

Po 4 rokoch sme sa rozhodli pre adopciu. Absolvovali sme potrebné prípravy, administratívu, obetovali sme tento dlhý čas za dieťatko. V niektorých úsekoch bola táto cesta veľmi náročná, ale prežívali sme to ako taký duchovný pôrod. Vtedy už som Pána Boha cítila blízko seba. Daroval nám 9-mesačného synčeka. Vybral mu miesto práve v našej rodine, aby tu rástol a aby sme sa navzájom posúvali k nebu. S dieťaťom prišlo do rodiny citeľné požehnanie. Odvtedy sme uzatvorili  jednu kapitolu „ne-plodnosti“ a vložili sme sa celým srdcom na cestu osvojenia. Keď mal synček 3 roky, ozvala sa nová túžba rozšíriť rodinku. V čase, keď sa mi skončil záväzok a domodlila som sa za duchovne adoptované nenarodené dieťatko, ozvala sa sociálna pracovníčka, že sa narodilo pre nás dievčatko. Dnes má dcérka 2 roky a  máme veľmi pekný vzťah. Môžeme svedčiť, že Boh premenil naše slzy na radosť, dal nám mieru natrasenú, natlačenú. Osvojenie sme nabrali, ani nevnímame ako „náplasť“, ale ako plnohodnotnú, hoci trochu originálnu cestu. Naše deti sú dar, Boh naplnil našu túžbu a zároveň nás denne viedol k premieňaniu sa, tak ako všetkých rodičov.

Postupne dozrievala túžba po treťom dieťatku. Rozhodovali sme sa podať si ďalšiu žiadosť o osvojenie. A preto som bola naozaj veľmi prekvapená, keď sme po 8 rokoch manželstva videli pozitívny výsledok tehotenského testu. Neboli sme s manželom schopní slov. Tešila som sa až do prvej návštevy u doktora. Gynekológ zhodnotil sono, že „je tam problém-hematóm“, urobil odber krvi a poslal ma domov. Všetko to prebehlo rýchlo. Ja som sa veľmi bála, lebo som ničomu nerozumela. Doma som si otvorila Božie slovo Iz 43, 19: „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte?“ atď... Prepísala som si všetky povzbudzujúce verše na kartičku, nalepila som pod text tehotenský test a v noci, keď ma napadli negatívne myšlienky som lístok stískala v ruke. Na druhý deň som sa dozvedela, že hodnoty v krvi stúpajú, čo je vraj dobre. Napriek tomu som po pár dňoch cítila, akoby čosi nebolo v poriadku, akoby som prestávala byť tehotná. Rozhodla som sa navštíviť veriaceho gynekológa v inom meste. On mi ukázal naše 4-týždňové bábätko a veľmi citlivo mi vysvetlil, že je veľmi malé a nebije mu srdiečko. Zomrelo. (Môžem absolvovať čistenie v nemocnici, alebo môžem počkať kým sa moja maternica sama nevyčistí. Druhá možnosť je prirodzenejšia, vtedy to žena môže  hlbšie prežiť a pochovať si dieťa.) Ten deň som preplakala. Sňala som zo steny drevený kríž a moje horúce slzy padali na Krista. Bolo mi ľúto za mojím dieťatkom. Robila som si starosti, kde teraz je, ako mu je. Bolo mi ľúto, ak som mu nejako nechtiac ublížila. A už vôbec som nechápala prisľúbenie dané od Boha v Izaiášovi. Nechápala som zmysel toho všetkého - po 8 rokoch nám dal takýto prekvapujúci dar a hneď si ho zobral naspäť! Iba z nechuťou som Mu dokázala povedať: „Nechápem Bože, ale prijímam.“ Na druhý deň som sa mohla vyrozprávať najbližším. Keď som bola medzi ľuďmi, držala som sa, ale v tichu prichádzali rôzne myšlienky a smútila som.

Čítala som si články na internete (Ráchelina vinica, o.z. Tóbi), aj od E.Vellu, kde odporúčal, aby sme dieťatku dali meno, odslúžili krstnú sv.omšu, prijali ho do rodiny ako jej člena a zároveň ho prepustili do Pánových rúk, aby mohlo byť v nebi. Po svätom prijímaní som si pomyslela, že dieťatko, teda jeho telo, sa práve nachádza v posvätenej zemi (teda ešte vo mne). Manžel dal synčekovi meno. Známa nám vybavila odslúženie svätej omše na tento úmysel. Neskôr sme vyplavené pozostatky vložili do škatuľky a zaniesli na cintorín do rodinného hrobu.

Večer, keď som uspávala deti, som v modlitbe, v slzách, úprimne hovorila: „Pane, ďakujem ti za dieťatko, že si nás takto prekvapil. Túžim, aby bolo pokrstené skrze tvoje milosrdenstvo, verím, že to môžeš zariadiť. Teba, miláčik, veľmi ľúbim a chýbaš mi. Je mi ľúto, že ti nemôžem byť naďalej mäkkým príbytkom. Prijímame ťa do našej rodinky, prosím, modli sa za nás. Nechcem ťa držať svojím žiaľom a prepúšťam ťa za Pánom Ježišom do neba, aby ti bolo dobre. Nech si šťastný, synček môj.“

Ako som to v myšlienkach dopovedala, prišla mi do mysle čistá a jasná veta, akoby povedaná detským hláskom: „Ďakujem.“ Vytrhlo ma to z môjho smútku. Naše dieťatko nám poďakovalo za dar života. Akoby som v tom momente pochopila zmysel a dostala pokoj. Vďaka tomu, že sme mu dali život, je teraz šťastný obyvateľ neba. Prišlo uzdravenie. Už som sa necítila oklamaná, ale poctená, že ako jeho rodičia, máme účasť na tomto tajomstve. Je milosťou, že sme dostali takúto odpoveď.  Pri čítaní Božieho slova mi vystúpil do popredia tento verš, ktorý je pokračovaním už spomínaného: „Ľud, ktorý som si utvoril (čiže aj náš syn), bude ohlasovať moju chválu.“ Iz 43, 21 Často si ho čítam a nachádzam v ňom význam.

Teraz už za synčekom nepotrebujem často plakať. Po Panne Márii mu posielam bozky a prosím o modlitby.

Podelila som sa  o skúsenosť s uzdravením po spontánnom potrate. Tento príbeh nemá záver, ešte stále pokračuje. Čakáme a modlíme sa, ako a kedy nás Pán Boh prizve k svojmu stvoriteľskému plánu. Vždy sme hovorili, že ak má prísť ďalšie dieťatko, je nám úplne jedno, či sa narodí z bruška, alebo zo srdiečka (tak, ako naše dve osvojené deťúrence). Necháme sa prekvapiť.

                                                                                                                                                                                                          mamina Lucia